Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email
Share on print

MAŠKRTNICA „MLSALKA“

Vášňou Júlie Fischerovej je pečenie chleba. Snaží sa ho upiecť čo najlepšie a tiež zistiť, prečo je raz taký a inokedy trochu iný. Nepohrdne ale ani bagetami alebo sladkým pečivom, jednoducho ju baví sa hrať s kysnutým cestom. Narodila sa v Prahe, ale jej rodičia pochádzajú zo Slovenska, takže rovnakou mierou užíva oboch jazykov. Tiež preto si dala pseudonym, pod ktorým ju nájdete na sociálnych sieťach – Maškrtnica.



TSR: Kedy vás zlákalo kváskovanie? Bola to láska na prvé pečenie?

Och, o láske neviem, či hovoriť. Bol to skôr záujem o niečo nepredvídateľné, čím kvas určite je. A vzhľadom k tomu, že prvé kusy som mala raz krásne, raz kyslé a zbité, snažila som sa prísť na to, čo je vo veci.

TSR: V čom tkvie teda tajomstvo dobrého kvásku?

Predovšetkým v múke a vode, viac teoreticky netreba. No prakticky, ak má byť kvas živý a výrobky z neho vyrovnanej kvality, tak predovšetkým v opatere kvasu pekárom. Nie nadarmo sa vraví, že je to trochu ako mať tamagoči – neumrie síce tak ľahko, ale treba mu naozaj nezabudnúť dať najesť a ak sa chcem pečeniu venovať profesionálne, sú to intervaly podobné skoro ako pri dojčati.

TSR: Najprv to bolo o chlebe, ako to pokračovalo?

Samozrejme koláčmi a sladkosťami. Síce som sa najprv venovala chlebu, ale jeden z prvých historických receptov je napríklad panettone, veľmi špeciálneho vianočného koláča z Talianska, ktorý v originálnej variante vzniká práve zo spontánneho kvasu, lievito madre. Nájdete síce v slovenčine a češtine recepty, ktoré pripomínajú vianočku alebo iné klasické kysnuté cesto,  len inak ochutené, ale panettone je minimálne trojdenná výzva. A podobné alchymistické výzvy mám rada. Chlieb aj koláče, ktoré buď oprašujú staré tradície, alebo iné recepty, na ktorých sa učím nielen históriu, ale aj princípy, chémiu…

Inak začalo to domácim pečením, postupne som začala skúšať pracovať osve a skončila som vo výbornej reštaurácii „mäso a kobliha“, kde som pomáhala s kadečím a samozrejme predovšetkým mala na starosti cukráreň/pekáreň. To mi dalo veľa. Postupne som potom začala robiť kurzy, konzultovať malým prevádzkam, ktoré chcú čo-to napiecť a samozrejme neprestala písať a venovať sa jedlu.

TSR: Propagujete predovšetkým zdravšie pečenie. Ako si vyberáte ingrediencie? Máte nejaké obľúbené?

Zdravšie, ale nie za cenu straty chuti, tá je na prvom mieste. Rada si dám koláč hoc aj poriadne ocukrený, ale nejem ich každý deň. Nezjem všetko, čo v rámci testov napečiem – delím sa veľmi rada. 🙂 Mám rada čerstvo mletú múku, kvalitné orechy, som rada, ak sa podarí mi nájsť čo to v bio kvalite a keďže nie som vegán, aspoň trochu sa snažím zohľadňovať aj to, z akých chovov živočíšne produkty pochádzajú. V našich podmienkach je to niekedy ťažké, ale čím väčší dopyt, tým viac a za lepšiu cenu toho snáď bude.

 

TSR: Kde hľadáte inšpiráciu na nové recepty?

Všade! Milujem staré knihy, nový instagram a cesty za dobrým jedlom či už u nás, alebo v cudzine. Nech už ide o pečivo alebo varenie, čo okúsim, to rada napodobujem aj doma.

TSR: Ste prirodzený pekársky talent alebo ste ho zdedili?

Neviem, či som talent, ale snažím sa. A snažím sa, aby to zvládli aj tí, čo doteraz mali pocit, že majú obe ruky ľavé. Ale inak áno, moja mamka je intuitívna a veľmi šikovná pekárka aj kuchárka. Bola nás doma kopa detí, takže pre jej a aj moje experimenty bol vždy priestor a stravníci.

TSR: Čo na vaše výtvory hovoria vaše deti, radi maškrtia?

Zatiaľ mám len jedno a to miluje jedlo. Jedla a hlavne by ochutnávala kľudne neprestajne, v tom sme rovnaké.

TSR: Tu ma napadá prirodzená otázka… Prečo práve Maškrtnica?

Lebo naši sú Slováci, ktorí sa tu ešte za Československa usídlili a dali dokopy – svoje deti teda vychovávali „po slovensky“ a zvyšné okolie po česky, tak sme sa stali pomerne jednoducho dvojjazyčnými deťmi. A odmalička maškrtím – Slovákom je to jasné, Čechom treba stále vysvetľovať.

 

Bohu vďaka vidím, že pečenie chleba nie je doménou len gazdín.

 

TSR: Dnes ste uznávanou foodbloggerkou a instagramovou food influencerkou. Ste vzorom pre mnoho žien, je to zaväzujúce?

Dúfam, že nielen žien! Bohu vďaka vidím, že pečenie chleba nie je doménou len gazdín. A zaväzujúci je hlavne pocit, že čitatelia niečo očakávajú, tešia sa a ja mám času po málu… Teším sa tomu.

TSR: Takže škola varenia a pečenia bola prirodzenou reakciou?

Áno, ako tehotná už som naozaj nemohla stáť 12 hodín v prevádzke a zase venovať sa len kancelárskej robote a domácemu pečeniu sa mi ešte nechcelo. Tak sme s Janou Slabou, kreatívnou dušou Laboratória vymysleli prvý kurz a od tej doby sú pravidelne.

TSR: Okrem toho, že píšete vlastný blog a pečiete, pôsobíte aj v rádiu, staráte sa o malé dieťa… Ako to všetko zvládate?

Ťažko. Bokom ide domácnosť, voľný čas, pomáha mi aj muž a hlavne jeho rodina – snažím sa stále nájsť systém. Ale už naozaj cítim, že treba aj čas relaxu.

 

TSR: Stíhate vôbec niekedy aj relaxovať? Pri čom si dobíjate energiu?

Málo, čas s dcérou je v niečom náročný, ale takisto najlepšie a najmilšie strávený. Navyše ako rastie, baví ju aj moje „kávičkovanie“, prechádzky po vonku… Kým sa dalo, ešte som tancovala, dnes som rada, ak večer môžem robiť čokoľvek iné, než čím som strávila deň. Potrebujem stále zmenu, čo ma  niekedy vyčerpáva, ale v niečom ženie vopred. A samozrejme, milujem spánok. Už dva roky som ho nezažila v kvalitnej neprerušovanej podobe. A ja som milovala leňošenie v posteli!

TSR: Máte ešte nejaký nesplnený sen, ktorý by ste rada zrealizovať?

Určite áno, kuchárku. No na jej dopísanie, nafotenie a prípravu musím našetriť naozaj veľa času. Už na tom ale pracujeme.

TSR: Čo plánujete najbližšie?

Kopec kurzov, stále nové témy do rozhlasu, dokončiť našu charitatívnu cook2help akciu, teda foodies a reštaurácie pre Lekárov bez hraníc a vyspať sa na novú kuchárku.

TSR: Váš osobný odkaz našim čitateľom?

Nebojte sa nečakaných zmien a nechajte sa unášať prúdom.

Foto: Archív Júlia Fischerová

GALÉRIA