Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email
Share on print

COVER WOMAN – doc. MUDr. Eliška Kubíková, PhD.

Historicky je len druhou ženou na čele anatomického ústavu a pracuje takmer v čisto mužskom kolektíve. Jej povolanie je neustálym bojom o život pacientov, a vyžaduje si tvrdú povahu. Ona je však napriek tomu plná empatie, ľudskosti a nepredstaviteľnej ženskosti. V nasledujúcich riadkoch vám pani doktorka Eliška Kubíková poodhalí čo to z profesijného i zo súkromného života a potvrdí, že v živote sa dá neustále posúvať.



TSR: Pani doktorka Kubíková, keď si Vaše meno človek zadá do Google vyjde mu veľmi veľa informácií. Čomu sa skutočne venujete?

Moje pôsobenie je pomerne široké, pretože už 10 rokov som prednostkou Anatomického ústavu Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, vykonávam súbežne aj funkciu prodekanky pre štúdium a kvalitu a modernizáciu štúdia, trikrát do týždňa vediem stáže z chirurgie v nemocnici, kde chodím aj operovať. Som členkou Vedeckej rady LFUK, Rady pre kvalitu a modernizáciu a odnedávna Prezidentkou Top centra podnikateliek a manažérok Slovenska. No a som matka, manželka, dcéra…

TSR: Čo bol ten moment vo Vašom živote, ktorý rozhodol, že ste si za svoje povolanie vybrala medicínu a konkrétne odbor chirurgia? Rozmýšľali ste aj o inom povolaní, či voľba bola hneď jasná?

Bola som také chorľavé dieťa, takže som pomerne dobre poznala nemocničné prostredie. Možno takmer každému dieťaťu by sa toto prostredie sprotivilo, alebo sa bálo lekárov a sestričiek, u mňa to tak nebolo. Ja som už ako malá pociťovala k lekárom, sestričkám úctu a obdiv, pretože som cítila, že keď som bola chorá, vždy mi pomohli. A ja som sa hrávala na doktorky. Moje bábiky čakali na mňa na chodbe a ja som ordinovala v kúpeľni, akože v ambulancii a práčka bola vyšetrovací stôl. A keď mi bratranec zastrelil vranu a chytil žaby, začala som pátrať, ako to ich v tele vlastne je. Bolo mi vždy jasné, že lekárkou chcem byť a že budem pracovať v tej akčnejšej medicíne, ktorou chirurgia určite je.

Už ako malá som pociťovala k lekárom a sestričkám úctu a obdiv, pretože som cítila, že keď som bola chorá, vždy mi pomohli.

TSR: Boli prvé roky na chirurgii ťažké, behala Vám práca po rozume ako sa hovorí aj v noci, alebo ste sa s tým od začiatku vedeli dobre vysporiadať?

Určite to ľahké nebolo. Fungovalo to tak trochu ako na vojenskej službe, kedy trocha starší dali pocítiť, že vlastne ako absolvent ešte nič neznamenám, ale to je asi také nepísané pravidlo, ktoré sa pravdaže časom zmení. No a po 2 mesiacoch pôsobenia na klinike ma dali slúžiť na ambulanciu. Služby som mala každý druhý deň. Pacientov v službe tak okolo 100 od bolestí brucha po zlomeniny či úrazy hlavy. Na toto som bola odkázaná a čo bolo najhoršie pred rodičmi sa bolo treba správať suverénne, ako nie je problém utrafiť správnu diagnózu, hoci niektoré prípady som videla v službe prvýkrát. Bola to obrovská zodpovednosť voči chorým deťom, rodičom, ale aj kvôli sebe. A keď prišla operatíva, hoc ako človek dobre odoperuje, nikdy komplikácia nie je vylúčená. Keď prídete domov, zákonite na svojich pacientov musíte myslieť i myslíte, voláte z domu do nemocnice a informujete sa.

TSR: Ako vyzerá Váš „bežný“ pracovný týždeň? Priblížte ho našim čitateľom…

Náš psíček Bubko – nemecký špic ma budí o pol piatej ráno a ideme von. Väčšinou sa tak skoro prechádzame iba my dvaja. Mnohokrát je to ťažké vstať z teplej postele, ale čo neurobí láska voči nemu. Ak sa dá po návrate z venčenia, ešte si trošku ľahnem, ale keď idem prednášať na 7:30 alebo do nemocnice, tak sa to nedá a musím vyštartovať do práce. No a poobede mnohokrát senát, vedenie a iné porady, ale zato sa snažím ísť s priateľmi aspoň na kávičku.

TSR: Keď sa pozriete späť v rámci odboru medicíny, ktorá je sama o sebe veľmi náročná či už na štúdium alebo v praxi a určite ste zažili veľa skvelých ale aj ťažkých chvíľ, čo bolo pre vás najväčšou motiváciou vďaka ktorej ste pri medicíne zotrvali dodnes?

Nikdy by ma nenapadlo sa vzdať medicíny. Jediný krát som sa predsa a ak nie úplne vzdala… Bolo to v rámci detskej onkológie, kedy som na Klinike detskej onkológie pracovala ako chirurg – onkológ. Keď som videla tie nevinné a krásne deti odchádzať z tohto sveta, vtedy som vedela, že táto práca nie je pre mňa, pre moju povahu. Umierala som prakticky s každým malým pacientom. Na chirurgii ako takej je fascinujúce práve to, že výsledok a dobrý výsledok vidíte veľmi rýchlo.

TSR: Učíte, prednášate, vediete výskum, publikujete…  Ktorú časť svojej práce máte najradšej? Čo vás najviac napĺňa?

Prednášky, výskum, publikácie… Všetko to ide ruka v ruke. Rada prednášam, pretože vidím, či ich moja prednáška zaujíma, či ich viem upútať, ako Vám doslova visia na ústach. Stýkať sa s mladými ľuďmi Vám mení Vaše správanie, myslenie. Ak chcete, aby kontakt s nimi bol dobrý, aby Vás rešpektovali, ale zároveň sa Vás nebáli, vážili si čo všetko pre nich robíte, musíte sa dostať troška na ich vlnovú dĺžku. Ak toto dokážete potom je to úžasné, a na každú prednášku sa tešíte.

Výskum je výskum. Mnohokrát vám veci nevychádzajú, keď dosiahnete nejaké výsledky potom v rámci publikácie Vám to do zahraničného časopisu článku neprijmú, pritom vidíte, že sú tam rôzne slabé práce a keď Vám publikácia vyjde, tak Vám to urobí radosť, ale to už ste zase v novom kolotoči.

TSR: Keby ste sa v tomto momente znovu ocitli v lavici ako študent medicíny, čo by ste očakávali a myslíte si, že by boli vaše očakávania aj naplnené?

Keby som teraz bola študentkou? Mnoho vecí sa mi páči ako to je, len keď som nedávno bola napríklad v Univerzitnom kampuse v Brne, čo je neďaleko a to nehovorím o mnohých zahraničných univerzitách, tak mi príde ľúto, že naši študenti musia študovať v oveľa skromnejších podmienkach, nemajú také moderné prístrojové vybavenie atď., ale napriek tomu sa za našich študentov nikde vo svete nemusíme hanbiť. Dobre sa uplatňujú na trhu práce všade vo svete. Ale je potrebné modernizovať, technicky nezaostávať, zaviesť praktiká v simulačných centrách, e- learning, mefanet, ale nikdy by sa nemal vynechať priamy kontakt s pacientom. Pretože vyšetrovanie pacienta nikdy nenahradí žiadna simulácia. Iba priamy kontakt s pacientom vzbudí u študenta tú skutočnú zodpovednosť za jeho zdravie, či život ako taký.

TSR: Čo by tak ostrieľaný človek v tomto fachu s tak bohatými skúsenosťami poradil mladým začínajúcim lekárom?

Mladým začínajúcim lekárom by som poradila asi toto… Keď získajú diplom a oficiálne sú už lekármi v podstate sú len na úplnom začiatku, kedy ako ešte lekári nedokázali nič. Preto musia pristupovať k svojej práci s veľkou pokorou, skromnosťou, nehanbiť sa konzultovať u starších kolegov, a keď už sa na nich nalepia aj nejaké skúsenosti, zostať pri zemi, lebo ako sa hovorí, medicína je ženského rodu a mnoho vecí sa zvráti úplne nečakane aj napriek tomu, že ste pre pacienta urobili maximum, lebo ľudské telo je raz také…

TSR: Aký je váš názor na ľudskosť v medicíne? Je podľa vás v dnešnej medicíne dostatok ľudskosti vo vzťahu medzi lekárom a pacientom?

Nie je nedostatok ľudskosti v medicíne, hoci sa to niekedy môže stať, najmä vtedy kedy je veľa pacientov na centrálnom príjme a každý je rovnako ubolený, chorý, každý chce byť čo najrýchlejšie vybavený a potom následkom všetkého je nervozita, či zo strany pacientov, alebo zdravotníckeho personálu. Počítačová technológia pôsobí na pacientov negatívne, lebo pacient si myslí, že lekár píše viac do počítača ako ho vyšetruje.

Počítačová technológia môže pôsobiť na pacientov negatívne, lebo pacient si myslí, že lekár píše viac do počítača ako ho vyšetruje.

TSR: Keď človek povie slovo doktor, väčšinou si predstaví muža. A odbor anatómia je dlhodobo braná ako doména mužov. Aké je ženou – doktorkou v mužskom  kolektíve?

V súčasnej dobe to už tak nie je, že väčšina doktorov sú muži. Áno v minulosti to tak bolo, ale dnes 2/3 študentov medicíny predstavujú dievčatá. A už ani chirurgické odbory sa nepozostávajú len z mužov. Anatómia bola dlhodobo braná ako doména mužov. Veď na našej fakulte som druhá žena v histórii, ktorá je na čele anatomického ústavu. Ale už aj na Lekárskej fakulte v Martine a v Košiciach sú  prednostkami ženy. Tak sa to mení… A v dňoch keď pracujem na chirurgickom oddelení, nemám pocit menšieho rešpektu.

TSR: Čo by ste chceli vo svojom profesijnom živote ešte dosiahnuť?

V dohľadnej dobe ma čaká inaugurácia na profesorku v odbore chirurgie, takže držte palce…

TSR:

V zahraničí je už štandardné, že klinickú medicínu pre lepšie dosahovanie výsledkov kombinujú s alternatívou. Čo si myslíte o alternatívnej medicíne? Myslíte si, že raz príde doba, kedy si aj v Čechách a na Slovensku nájdu klinická a alternatívna medicína k sebe cestu?

Alternatívna medicína nikdy ako samostatná nebude stačiť v liečbe. Sama ju považujem za nadstavbu, ktorá môže základnú liečbu vylepšiť, podporiť a tým dosiahnuť lepší výsledok.

Alternatívna medicína nikdy ako samostatná nebude stačiť v liečbe.

TSR: Pri takom množstve práce máte čas aj sama ma seba? Ako trávite voľný čas a relaxujete?

Snažím sa mať čas aj sama na seba, hoci v poslednej dobe sa už hanbím, ako mi to nejde, ale neodopriem si dobrú dovolenku. Rada chodím s dcérou do svetových metropol ako Londýn, New York na koncerty, napr. sme absolvovali všetky s Justinom Timberlakeom. Hrávam sem tam golf a rada chodím i na plesy.

TSR: Čo považujete za doteraz najväčšiu výzvu vo svojom živote?

Mojou najväčšou výzvou v živote bolo okrem mojej profesionálnej kariéry vychovať svoju dcéru Kristínu v dobrú a úspešnú dcéru, čo sa mi podarilo za pomoci mojej mamy, krásneho vzťahu môjho manžela k nej. Moja dcéra mu doteraz hovorí, že jej otvoril horizonty. Takže sa to naozaj podarilo. Vyštudovala diplomaciu, je krásna, úspešná. Milujem ju najviac na tomto svete a keď bola malá tak som jej hovorievala, že a ešte kúsok a to bude platiť navždy.

TSR: Čo plánujete v najbližšom období? Zachytila som pod rúškom tajomstva, že otvárate nový koncept, ktorý sa bude venovať kráse. Čo pre Vás krása znamená?

Dobre ste zachytila. V najbližšom období okrem profesúry z chirurgie chcem rozbehnúť svoje aktivity v rámci estetickej medicíny. Človek má mať aj vnútornú krásu, ale vonkajšia krása pre nás ženy je rovnako dôležitá. A určite rada je krásna každá z nás.

TSR: A krása v móde? Určite mnohé ženy inšpirujete aj Vašim citom k móde. Aké sú Vaše obľúbené módne kúsky vo Vašom šatníku?

Mám rada svoj štýl. Výraznejšie farby. Nemám rada vzory a široké veci. Moje obľúbené kúsky? Sú aj rôzne módne značky, ale žiadnu z nich výraznejšie nepreferujem. Obliekam sa podľa  svojich pocitov, nie podľa toho aby som predvádzala nejaký značkový kus. Ale pravda je, že módu mám rada a s módou idem.

Foto: Ondřej Pýcha, Make-up: Kamila Vilímková, Hair: Simona Spačková, Branislav Guričan / KDRKO, Styling: Andrej Kusalík

Ďakujeme za poskytnutie priestorov www.mlyndanemark.cz

GALÉRIA