Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email
Share on print

VLADIMÍRA LEDECKÁ: Milujem život

Do svojej práce i projektov vkladá ľudskosť, humánnosť a iný pohľad. Plynule preskakuje medzi dvomi svetmi. Tým súkromným a tým pracovným. Veci vníma predovšetkým cez ľudí. Vie o živote mnoho, aj napriek svojmu mladému veku. Vladimíra Ledecká.



TSR: Vlaďka, keď sme, pred pár mesiacmi, sedeli s kreatívnym teamom na porade a rozhodovali sa, akým smerom sa ponesie zimné vydanie magazínu, jednohlasne sme sa zhodli, že smerom inšpiratívnych žien. Popri iných ženách, hneď na začiatku, padlo i Vaše meno. Začala som googliť bližšie informácie a voilá, tých informácií bolo kvantum. KVANTUM! Takže som to vzdala a spýtam sa priamo… Kto je Vladimíra Ledecká?

Zdá sa mi, že zo všetkých slov, ktoré mi pri Vašej otázke zišli na um, ma najviac vystihuje slovo „žiak“. Stále sa učím, a to ma na živote najviac baví. Som žiakom nových situácií a výziev, ktoré sú pri mojej práci na dennom poriadku. Som žiakom ľudských trápení a príbehov, ktoré čítam v listoch prezidentovi, alebo osobne zažívam na cestách po Slovensku. Učím sa ľuďom porozumieť a pomôcť. Učím sa prijať aj situácie, ktoré nie je v mojich silách meniť. Keď o sebe hovorím, ako o žiakovi, najviac ma s týmto slovom spája zvedavosť. Žiaci sú zvedaví, kladú otázky. Taká som aj ja. Mám toľko otázok k životu, k Bohu, k ľuďom okolo, ale aj k tým, ktorých nepoznám a vidím ich smiať sa pri vedľajšom stole v kaviarni. Som zvedavá, čo je dôvodom ich radosti, chcela by som sa spýtať na ich príbeh, čo ich teší, čo ich trápi. Všetci títo známi aj neznámi sú mojimi učiteľmi. Príbehy iných ma učia tvoriť ten svoj. Žijem maratón snov a cieľov, niekedy je to unavujúce, ale neviem žiť klusom.

Asi najviac ma vystihuje slovo „žiak”. Stále sa učím, a to ma na živote najviac baví.

TSR: Pracujete už niekoľko rokov, ako členka teamu prezidenta Slovenskej republiky. Nebudeme si klamať, spojenie mladej, krásnej inteligentnej ženy s takýmto pracovným úspechom, vyvoláva u ľudí množstvo otázok. No nie všetko je tak jednoduché, ako sa vníma. Vníma sa zväčša len koniec cesty – úspech. Ale aká bola tá skutočná cesta k povolaniu, ktoré robíte a ktoré milujete?

Nadviažem na prvú otázku. Jednu z vlastností, ktorej sa snažím roky naučiť, je trpezlivosť, aj keď ju nepovažujem za užitočnú vlastnosť. Človek vyčkávaním lenivie. Tí, čo majú náboj, energiu a chuť veci meniť, by sa nemali schovávať za vetu „to má čas“. Je to ako s vývojom dieťaťa, ak sa postaví na nohy o pár mesiacov skôr ako jeho rovesníci, nebudete mu hovoriť, aby si sadlo a začalo chodiť vtedy, keď ostatní. Pomôžete mu vstať a tešíte sa z prvých krokov svojho bábätka. Prečo v dospelosti na prvé kroky zabúdame? Netrpezlivosť, je možno len väčšia túžba po odpovedi, väčšia zvedavosť, než majú ostatní. Na vysokej škole som začala študovať už ako 17-ročná. Hovorili mi, že som primladá. O rok na to si ma študenti zvolili za predsedníčku univerzity. A to som mala len 18. Pre prezidenta som začala pracovať ako 22-ročná. Vraj príliš mladá na takom úrade. Vekom som možno aj bola, ale je vek to jediné, čím sa dá merať potenciál človeka? V tom čase som mala za sebou štúdium v troch krajinách, 5-ročnú prax v právnickej firme, ktorú som zvládala popri škole, niekoľko vlastných projektov, vydaných publikácií. Neochota okolia vidieť v mladých ľuďoch viac, ako ich vek, ma dodnes mrzí. Dokonca si myslím, že to brzdí aj vývoj našej krajiny. Rakúšan Sebastian Kurz sa vo veku 26 rokov stal ministrom zahraničných vecí. Mňa sa vo veku 24 rokov pýtali, čo môžem vedieť o politike. Dnes má Sebastian Kurz cez 30 rokov a je premiérom Rakúska. Ak skutočne chceme, aby nám šikovní mladí ľudia neodchádzali do zahraničia, mali by sme ich schopnostiam viac veriť. Lebo vo svete sú to práve mladí, po ktorých je dopyt. Doba je o kreativite, inovatívnosti, odvahe púšťať sa do nových vecí. Skúsenosti už dávno nie sú to, čo predáva. „Drive“ je.

Rakúšan Sebastian Kurz sa v 26 rokoch stal ministrom zahraničných vecí, mňa sa v jeho veku pýtali, čo môžem vedieť o politike.

TSR: V dnešnej dobe sa stretávame s tým, že si mladí ľudia myslia, že im stačí vyštudovať čokoľvek, len aby mali akademický titul, vedieť pár jazykov a práca snov im spadne rovno do lona. Ako vnímate vzdelanie vy? Myslíte si, že je dôležité študovať to, čomu sa chce človek v skutočnosti aj venovať? Ako vnímate prepojenie medzi vzdelaním a profesijným životom?

Vzdelanie si veľmi vážim a nikdy by som jeho hodnotu nepodceňovala. Ale nositeľom vzdelania pre mňa nie je názov školy, ani odbor, ani pekná budova či učebnice. Dobré vzdelanie rovná sa dobrý učiteľ. Je veľká škoda, že s učiteľmi sa na Slovensku málo systematicky pracuje a sú finančne podhodnotení. Potrebujeme učiteľom zvýšiť sebavedomie, pripomenúť im, akí sú dôležití, ako každému z nás menili život. Aby som zodpovedala Vašu otázku, neviem či je nevyhnutné študovať to, čomu sa chce človek venovať. Kým sa do toho odboru nedostanete hlbšie, nikdy nezistíte, či vás naozaj baví. Treba mať odvahu zmeniť štúdium, ak človeka nenapĺňa. Treba cestovať, učiť sa jazyky, lebo mne v živote veľmi pomohli. Študovala som v Amerike, Rakúsku aj vo Francúzsku a všetky tieto tri skúsenosti mi otvorili vždy nové dvere. Ale ak by som mala pomenovať to najviac, čo mi školy dali, či základná, stredná alebo univerzita, tak to boli osobnosti učiteľov, ktorých som mohla nasledovať, konfrontovať, obdivovať a ktorí mi dali možnosť poznať moje talenty aj nedostatky. Pracovali na nich so mnou. Oni sú pre mňa nositeľom vzdelania.

TSR: Politika je skôr svetom mužov. Pohybujete sa väčšinou v mužskom kolektíve. Myslíte si, že si ženy musia dokazovať a nielen sebe, ale i okoliu, že dokážu robiť rovnakú prácu ako muži rovnako dobre? Ako vnímate vrcholové postavenie žien vo vysokých funkciách, vo veľ kom businesse? Je ťažké byť ženou medzi mužmi?

Ja som veľký pragmatik. Keď sa pozriete na čísla krajín, kde je v riadiacich funkciách viac žien ako mužov, ekonomiky týchto krajín valcujú svet. Napríklad Nórsko alebo Švédsko. Nemyslím si, že je to tým, žeby boli ženy lepšie manažérky ako muži, lebo si nemyslím, že pohlavie má súvis s tým, akými talentami človek disponuje. Je to veľmi individuálne. Ale dôvod, prečo krajiny, kde je vo vedúcich funkciách minimálne toľko žien ako mužov, ekonomicky rastú šialeným tempom je, že ženy nemajú strach. V týchto krajinách je bežné, že tak ako ženy, tak aj muži chodia na „materskú“. Žena sa nebojí, že ju jej šéf vyhodí, lebo môže otehotnieť. Lebo ten jej šéf bol s najväčšou pravdepodobnosťou sám niekoľko mesiacov na materskej. V Škandinávii je bežné, že aj politici, ministri, idú na 3-6 mesiacov na materskú. Prvý polrok je s bábätkom doma žena, druhý polrok muž. Potom muži nielen viac rozumejú ženskému svetu, ale nediskriminujú ženy v prístupe k vedúcim funkciám. Materstvo nepovažujú za kariérnu slabosť, ale za normálnu súčasť života. Preto kým my vymierame a naše obyvateľstvo starne, Škandinávia zažíva baby-boom. Prečo by aj nie, vedia, že materstvo neohrozí ich kariéru, nekalkulujú, kedy mať dieťa, neodkladajú to, neboja sa mať aj niekoľko detí. Lebo ich šéf či šéfka tiež boli alebo budú na materskej. Bez rozdielu pohlavia.

TSR: Prednedávnom ste sa vyjadrili veľmi úprimne a z môjho pohľadu trefne, na influencerov sociálnych sietí. Myslíte si, že si dnešní influenceri uvedomujú, akú veľ kú zodpovednosť nesú na svojich pleciach?

Vo svojom vyjadrení som bola kritická voči 30 nemenovaným influencerom na instagrame, ktorých slušným e-mailom oslovila nezisková organizácia o spoluprácu. Témou bola pomoc deťom s rakovinou. Za dva týždne si len jedna, z 30 oslovených, dala tú námahu odpísať. Zdalo sa mi to voči ľuďom, ktorí robia záslužnú prácu v neziskovom sektore veľmi nefér. Od 29 osôb, ktorým sa ozvali, nedostali žiadnu odpoveď. Vôbec nejde o to, aby im prikývli na spoluprácu, veď je to vecou každého z nich, čo na svoj profil dáva. Ide o slušnosť odpísať jednou vetou, že nemá čas, nedá sa. Keď som toto kritické video zverejnila na svojom instagrame, z tých 29, ktorí prvotne neziskovke neodpísali, sa 20 z nich prihlásilo a chcelo to napraviť. Bola som rada, že moju výčitku prijali konštruktívne a postavili sa k tomu čelom. Sociálne siete považujem za skvelý nástroj spájania ľudí. Nesmú však slúžiť len ilúzii šťastného, bohatého, bezproblémového života influencerov. Do tohto virtuálneho sveta musíme pustiť aj realitu. Treba ukazovať bežné veci, akými sú bolesť, nezdar alebo súcit.

TSR: Ľudia, obzvlášť mladí ľudia sú dnes ľahkým terčom všetkých a všetkého. Častokrát pozerajú a čakajú, čo povedia tí, ktorí majú HLAS. Majú dnešní influenceri, čo povedať mladej generácií ľudí, ktorí sú častokrát stratení a zaplavení v aktuálnej spletitosti všetkých informácií a dezinformácií? Využívajú influenceri, tí slovenskí a českí  obzvlášť, svoje sociálne siete, tým správnym smerom?

Ako kto. Ja už dlhodobo spolupracujem s youtuberom Gogom, ktorého sledujú státisíce mladých. Uvedomuje si, aký má vplyv a dáva si veľ ký pozor na to, aby mladého diváka nemanipuloval, ale tiež je v jeho záujme mladých vzdelávať. Samozrejme, že mu za to mladí netlieskajú, lebo by si radšej pozreli vtipné video z jeho súkromia, ako jeho pohľad na vážne témy, ale aj napriek tomu je vytrvalý a pravidelne komentuje verejné dianie. Naposledy vydal špeciálnu reláciu Hashtag, kde vysvetľuje, čo sú to hoaxy a ako nebezpečné sú pre  spoločnosť. Týždeň pred tým svojim divákom vysvetľoval, aké významné udalosti sa odohrali 17. novembra. Myslím, že toto je cesta, ako byť zodpovedným influencerom, Využívať svoj vplyv na verejne prospešný cieľ. Či už fundraising, alebo divákov vzdelávať, vychovávať, motivovať.

TSR: Z môjho pohľadu, postupne spejeme k tomu, že príde doba, kedy #powerful ženy budú mať čoraz silnejší a trvácnejší hlas. Ale otázka vo mne znie: Dokážeme sa my – ženy podporiť? Priať si? Podporiť sa navzájom? A ťahať za jeden koniec povrazu?

Veľmi by som si želala, aby to tak bolo. Ale je to cesta každej z nás, nastaviť si zrkadlo. Vrátane mňa.

TSR: Keď odchádzam z domova, od mojich rodičov, vždy mi otec povie: „Nezabudni odkiaľ si a kto si.“ Asi po 5 minútach nášho rozhovoru, ste ihneď načrtli tému rodiny, domova, koreňov. Bola som veľmi milo prekvapená, pretože v tomto rýchlom svete, mladí ľudia častokrát zabúdajú na to, odkiaľ pochádzajú a ako boli vychovávaní? Čo pre Vás znamená rodná krajina, rodná dedina, rodina, rodičia… Jednoducho Vaše #roots?

Moji rodičia a dedinka, odkiaľ pochádzam, boli mojou školou empatie. Môj otec je už dlhé roky starostom. Cez naše dvere prešlo toľko príbehov ľudí, toľko trápení, problémov, že som už ako veľmi malá videla, aký zložitý môže byť život. Otca som sledovala, ako tieto problémy iným pomáha zvládnuť, ako vždy dokáže nájsť cestu k riešeniu. Ešte ako malé dievčatko, mi otec navrhol, či s ním pôjdem na pohreb. Nikdy predtým som na pohrebe nebola. Mamka sa hnevala, že ma tam berie, ale zvedavosť mi nedala a chcela som ísť s ním. Pýtala som sa, kto zomrel. On povedal meno. Nič mi to meno nehovorilo. Na pohrebe bolo len zopár ľudí. Môj otec mal rozlúčkovú reč nebožtíkovi. Prečítal len polovicu toho, čo o ňom napísal, lebo v polovici začal plakať a nevedel to dočítať. Plakala som aj ja. Inak v tom dome smútku nikto neplakal. Až po rokoch som zistila, že otec tam šiel preto, lebo nebožtík nemal príbuzných. Prežil celý život sám. Bol alkoholik. V dedine ho nemali radi a tak na pohreb takmer nikto neprišiel. Keďže na neho nikto nemal dobrého slova, farár oslovil otca, aby aspoň on na pohrebe niečo o nebožtíkovi povedal. Nech ho nepochovajú v tichosti. A otec napísal. Prečítal. A vzal aj mňa, aby sme plakali dvaja. Lebo nikto nesmie ostať sám. Ani v živote, ani po smrti. Tomu pánovi chodím dodnes na Všetkých svätých zapáliť sviečku. Nepoznala som ho, ale mám pocit, že tá sviečka robí radosť mne aj jemu.

TSR: „Neriešim kde, ale čo. Nehanbím sa za to, že som z dediny. Naopak. Som na to najviac pyšná. Dedina nie je anonymná ako mesto. Dovolí vám spoznávať príbehy a životy vášho okolia a učiť sa z nich. Veľká škola empatie. Nehanbím sa ani za svoju ženskosť. Rada sa pekne obliekam, fintím, mám aj materiálne sny a túžby.“ Vaše slová. Spoznávate? 🙂 Ako je to s Vašou ženskosťou a ženským svetom fintenia sa? Ako vnímate módu? Žijete predsa len 2 rozdielne životy. Pracovný a súkromný. Čo pre Vás móda, v oboch svetoch, predstavuje?

Módu milujem. Som žena ako každá iná. Chcem sa páčiť. Mám aj materiálny sny, ktoré si postupne plním a robia mi radosť. Nehanbím sa to priznať, lebo za tvrdú prácu, sa podľa mňa treba odmeniť niečím pekným. Som však zameraná na kvalitu a trvácnosť. Nemám rada rýchle nakupovanie. Ani preplnené skrine. Vyhľadávam nadčasový dizajn, kvalitné materiály a nenápadné farby. V práci musím dodržiavať protokol, nosím najmä šaty a kostýmy, ale v súkromí ma najčastejšie uvidíte v roztrhaných rifliach a bavlnenej bielej košeli.

Módu milujem. som žena ako každá iná, chcem sa páčiť, a tak si plním aj materiálne sny. Za tvrdú prácu sa treba odmeniť niečím pekným.

TSR: Spomenuli ste slovo EMPATIA. Venujete sa množstvu projektom pomoci rôznym ľuďom, ktorých dušou je práve empatia. Je jej dostatok medzi ľuďmi? Ako vnímate duchovný vs. materiálny svet? Je vôbec možné nájsť balans medzi nimi? Ako ste to zvládli vy?

Empatia je ustavičná práca na sebe. Aj ja mám v sebe často čerta a hanbím sa za to, keď okríknem kolegov, alebo sa zachovám nevďačne. V snahe byť lepšou a citlivejšou k okoliu mi pomáha len ustavičná práca s ľuďmi, dotyk s ich bolesťou a modlitba. Keď sa modlím, mám čas upratovať si svoje dojmy a dni.

TSR: Vladimíra Ledecká, baví ju diplomacia, rozhovory, pomoc každého druhu, móda, knihy, aj šport, ale trošku inak :-). Ktorí spisovatelia vo Vás zanechali nezabudnuteľnú stopu?

Mám rada biografie. Fascinujú ma príbehy úspešných ľudí. Za úspech nepovažujem slávu alebo bohatstvo, ale schopnosť zanechať po sebe zmenu k lepšiemu. Nehrdiť sa vlastným šťastným a spokojným životom, ale pričiniť sa aj o šťastie a príležitosti pre iných. Skvelým príkladom úspešného človeka je pre mňa český podnikateľ a verejný funkcionár, Tomáš Baťa. Jeho spôsoby riadenia boli na vtedajšie podnikanie prelomové a dodnes sú používané ako príklady top manažmentu na celom svete. Svojich zamestnancov motivoval k nepretržitému vzdelávaniu sa a zriadil pre ich potreby aj školu pre mužov a ženy. Ako starosta Zlína  modernizoval architektúru, školstvo aj zdravotnú starostlivosť tej doby. V Zlíne je dodnes prvým mužom mesta a jeho firma je jednou z najrozšírenejších vo svete.

TSR: Vráťme sa trošku k športu… Vo Vašom živote sa prednedávnom la veľmi pozitívna zmena. Snúbenica. Prezradíme, že Vašim snúbencom, je skvelý hokejový hráč, Tomáš Marcinko. Čo priniesla táto zmena do Vášho života? Ako ju vnímate? Je dôležité vo vzťahu nezabudnúť na seba? Mať stále svoje sny, plány a ciele?

Zásnubami sa nič nezmenilo. A myslím si, že ani svadba veľa nezmení. Teda okrem priezviska (úsmev). Neviem akým zázrakom sa nám spojili svety, ale od začiatku sme si najlepšími priateľmi, oporou, rodinou a spoľahlivými partnermi. Máme sa veľmi radi, podporujeme sa a každý z nás je pyšný na príbeh toho druhého. Máme časovo náročné profesie. Obaja veľa cestujeme. Možno práve preto máme pochopenie pre život toho druhého a spoločný čas je pre nás vzácny. Momenty, kedy sa nám konečne stretnú úsmevy vo dverách bytu, sú tie najkrajšie momenty našich dní.

Módu milujem. som žena ako každá iná, chcem sa páčiť, a tak si plním aj materiálne sny. Za tvrdú prácu sa treba odmeniť niečím pekným.

TSR: Kto inšpiruje Vás? A keby ste mali možnosť inšpirovať, čo i len jedného človeka, ženu, muža, aké inšpiratívne slová – vety, by ste chceli, aby sa dostali ďalej do sveta, k zraku a do uší ľudí?

Najväčšou inšpiráciou sú pre mňa Tomáš Baťa a T.G. Masaryk. Preto do sveta pošlem slová jedného z nich. „Ľudia pochybujú o tom čo hovoríte, ale uveria tomu, čo urobíte.“

 

Foto: František Michálek, Make-up&Hair: Zuzana Šutejová

Ďakujeme za poskytnutie priestorov www.fachbratislava.sk

GALÉRIA