Návštevníci stránky rozumejú podmienkam jej používania a súhlasia s nimi. Táto stránka využíva súbory „cookie“, aby vám rýchlejšie poskytla služby šité na mieru. Používaním tejto stránky súhlasíte s naším používaním súborov „cookie“. Rozumiem

ANDY KRAUS: Človeku sa vekom hodnoty popresúvajú!

Známym sa stal hlavne vďaka megaúspešným televíznym seriálom ako Panelák, Kutil alebo Susedia, s ktorým sa momentálne na obrazovky začiatkom roka 2018 vracia. Prečo si na 50-tku daroval darček, ktorý mu závidí nejeden muž, ako stihol vydať knihu, celkovo o živote, o práci, ale aj o bežných radostiach a starostiach nám porozprával humorista, scenárista, herec a režisér Andy Kraus.

ANDY KRAUS: Človeku sa vekom hodnoty popresúvajú!

Ako sa bežne začína Tvoj deň? Máš nejaký svoj rituál?

V podstate nie je to rituál vstávania, žeby som mal nejaké úkony, ktoré robím, kým odídem z domu, je rozložený na celé doobedie. V poslednej dobe vstávam približne okolo siedmej a chodím si zacvičiť s kamarátmi. Je to o kardiu, nie o naberaní svalovej hmoty, lebo som si povedal, že načo v mojom veku naberať svalovú hmotu. Minimálne 4-krát do týždňa moje doobedie vyzerá takto. Potom si vybavím maily a všetky veci, ktoré ma nejakým spôsobom zaťažujú a pustím sa do práce. Nevýhoda je, že niekedy, kým sa do nej pustím, už som hladný. Vtedy sa ma chytá postkastrálna demencia a už nespravím nič, môžem deň rovno zabaliť. A potom sa dostanem do situácie, že keď chcem niečo spraviť, tak musím cvičenie vynechať. Vtedy síce urobím veľa, ale unavený, pretože, keď si ráno nezacvičím, tak som okolo tretej hodiny poobede veľmi unavený.

A čo Ti prináša najväčší relax?

Moje deti Boris a Zoja, paradoxne, lebo fyzicky ma teda ničia poriadne :-). Jednak tým, že ich treba na veľmi veľa krúžkov voziť a keď mám dcéru doma, musím vymýšľať aktivity, aby som ju odpútal od mobilu. Fyzicky je to náročné asi aj psychicky, ale tak nejako inak, ja tým relaxujem. Keď mám deň, v ktorom venujem deťom veľa energie, tak sa večer cítim veľmi spokojný. Keď si povieme, že najväčším relaxom je pocit uspokojenia, tak pre mňa večer také uspokojenie je, keď ten deň mal nejaký význam.
Mám také 3 heslá: snažím sa každý deň urobiť niečo pre svoje zdravie, pre svoju dušu a pre svoju banku. Niečo zarobiť, niečo urobiť pre svoje telo, to znamená buď posilňovanie alebo si ísť aspoň zabehať a ten vnútorný pocit je o tom, byť s ľuďmi, ktorých mám rád a tam samozrejme moje deti patria.

Ako herca Ťa obsadzovali už v detskom veku, ale kedy si v sebe objavil talent na písanie?

Vďaka mojej mame, ktorá je veľká archivárka som zistil, že prvé pokusy boli okolo piatich rokov. Vtedy to ešte nemalo nejakú pointu, ani príbeh, ale pokusy tam už boli a na to bola práve kvôli herectvu odmlka. Potom prišla puberta a na obrazovku som sa už akosi kvôli akné nehodil. Ako to už býva, keď sa niečo také udeje, človek musí siahnuť do svojich skrytých šuflíkov, ktoré má a tam som začal písať. Založili sme vtedy školský časopis. Bol som jeden zo zakladateľov a najviac som ho zapĺňal. V dospelosti sa to potom rozvinulo v rádiu Twist. Písal som drobné autorské veci do ranného vysielania, ďalej prišli seriály ako Šrófikovci a potom už to bola jednoliata línia, kde cez Twister, Uragán, Hurikán, či Susedov idem až doteraz.

Ako vznikajú úspešné scenáre? Čo je tou správnou ingredienciou?

20% talent a 80% šťastie, treba to akosi vedieť trafiť. Je veľmi ťažké, až nemožné urobiť seriál tak, že dopredu bude 100% istota, že bude fungovať. Všetci môžu byť s ním spokojní, môže to byť absolútne vymakané, krásne oblúky, aj pointy, dobré obsadenie... všetko proste funguje a televízia ide do toho, že to bude trhák a nezafunguje to. A naopak sa stáva, že idú do toho s veľmi malou dušičkou a nakoniec je z toho megatrhák. Toto je tá ingrediencia, ktorú keby som poznal, tak som absolútny „king“. My sme mali šťastie, veľké šťastie.  

Ľudia Ťa poznajú ako herca, humoristu, scenáristu a vnímajú Ťa hlavne vďaka megaúspešným TV seriálom, ktorý z nich je najbližší Tebe?

Každý mi dal niečo iné. Z každého z projektov, ktoré som robil som si zobral niečo do tej mozaiky a vyskladal som si to. Ja vždy hovorím tak, že keby sem prišiel nejaký mimozemšťan, ktorý nič nevie a mal by som mu odprezentovať jeden zo seriálov, ktorý som robil, čo som dokázal, tak by som mu ukázal Keby bolo keby. Na ten som najviac hrdý. Robili sme to samozrejme aj s inými ľuďmi, hlavne s Tomášom Jančom, ako spoluautorom námetu a storylinov, takže je to tímová práca. Je to, ale niečo, čo si dovolím povedať, že sme v tej chvíli preskočili dobu, žeby ešte aj dnes bol úplne v pohode a nielen pre slovenského diváka.

Aká dôležitá je teda spätná väzba? Ovplyvňuješ aj obsadenie rolí?

Dôležité je, aby autor s režisérom do tých postáv (ideálne, ak je autor/režisér v jednej osobe), vybrali správnych hercov. Treba rozmýšľať aj nad tým, že divák je v tomto zvláštny. Na jednej strane hovoria, aby sme tam nedávali stále tie isté tváre, ale na strane druhej sa tých tvári, ktoré už poznajú, nechcú vzdať. Skrátene, ako si to hovoríme my (smiech): „Divák chce nové tváre a nech je to Kramár“. Dôležitý je teda casting, potom, ako si televízia ustráži promo, kde nasadí daný program a ako sa o neho stará. V akom vysielacom čase a periodicite je nasadený.

Za roky Tvojho pôsobenia bola a je popri Tebe takou najvýraznejšou osobou Peter Marcin, chystáte spolu niečo v dohľadnej dobe?

Áno, aktuálne sa práve spolu chystáme oživiť susedov. Máme natočené už 3 časti a ďalšie 3-4 budú natočené do konca roka. Zatiaľ sme sa s TV Markíza dohodli na desiatich častiach a uvidíme, či to zafunguje, či nie a ako veľmi. Prvá nová časť by sa mala vysielať už v januári 2018. Mám v pláne týmto symbolicky uzavrieť svoju televíznu kariéru a otvoriť si malú kaviareň. Bude to niečo iné, ako sú ľudia zvyknutí, ale viac neprezradím.

Tento rok si oslávil 50-tku a sám sebe si si dal darček, ktorý Ti veľa mužov iste závidí... Prečo práve Harley a prečo práve cesta po Route 66?

Ja mám rád symboly. Je samozrejme na diskusiu, či je práve Harley najlepšia motorka, pravdepodobne nie, ale je najsymbolickejšia. Zaradí to človeka do skupiny ľudí, ktorí majú spoločnú vášeň. A aj keď nechodím na všetky zrazy, tak s mojimi tromi „Divými sviňami“ (pozn. redakcie: názov motorkárskej skupiny) sa na tom občas popreháňame. Route 66 je ďalšia symbolika, veď sa hovorí, že každý motorkár by ju mal aspoň raz za život absolvovať. A 50-tka ďalší symbol, takže mne sa v jednom momente stretli tieto 3 symboly a povedal som si, že si to zaslúži niečo výnimočné. Vznikla z toho aj knižka pod názvom Route 67, keďže to je zasa rok môjho narodenia. Nie je to len o mojej ceste po Route 66, ale aj o mojej životnej ceste od narodenia až po súčasnosť. Nenazval by som to ale biografiou, nakoľko sú tam skôr útržkovité spomienky, nakoľko niektoré úseky Route mi, či už vôňou, obrazovým vnemom, alebo muzikou, alebo niečím iným z hlavy vydolovalo nejakú spomienku z detstva, z dospievania, z posledných rokov a keď sa to stalo, tak som to do tej knižky zapracoval.

Čo Ti dáva samotná jazda na motorke?

Veľmi veľa. Napríklad, keď na mňa prišli bolesti hlavy, sadol som si na motorku, povozil sa a neviem to vysvetliť, ale kým som prišiel domov, migréna vyfučala z hlavy. Okrem toho mi to otvára v hlave aj také nejaké tie kreatívne zákutia, keď som s nejakým projektom tak, že sa neviem posunúť ďalej, tak nie vždy, ale veľakrát mi tá motorka pomohla. Počas jazdy sa mi to nejako poukladá v hlave, zrazu mi to inak myslí a dokážem tie veci spracovať do úspešného konca. Okrem toho sa skoro nikde inde neviem dostať do stavu, že mozog je tak čistý, že len vnímam to, čo je navôkol, ale nad ničím konkrétnym nerozmýšľam a nijak ma to nezaťažuje.

Aké najväčšie šťastie Ťa stretlo v živote, keď sa obzrieš spätne naň?

Asi to vyznie ako klišé, ale moje dve deti sú to najväčšie šťastie, čo ma postretlo a preto sa o nich tak starám, aby som ho nestratil.

Do obdobia, keď robíme toto interview spadajú aj Vianoce. Čo najradšej robíš počas vianočných sviatkov?

Najradšej pripravujem stromček a je to pre mňa taká obcesia, že som ho už za pomoci dcéry postavil. Trvalo nám to takmer 5 hodín a stromček tento rok stojí od novembra. Je to hlavne kvôli tomu, že sme s deťmi väčšinou cez sviatky preč a takto si ho môžeme dosýta užiť. Dbáme teda na to, aby maximálne v prvý advent už stromček stál. A v priebehu sviatkov sa venujem činnostiam, na ktoré v priebehu roka nemám takmer vôbec čas. Napríklad veľmi rád varím a pečiem a mojou kulinárskou špecialitou je „vepřo, knedlo, zelo“, ale s tým, že aj knedlu si robím sám domácu. Zatiaľ sa mi to vždy veľmi vydarilo a plánujem to aj tento rok. 

Možno by si mohol poradiť našim čitateľom nejaký tip na darčeky.

Najlepšie sú zážitkové darčeky, aj keď sú fyzicky nepolapiteľné. Človek si ich najlepšie zapamätá a v spomienkach to skrátka ostane. Nemusia to byť ani veľké veci, hlavne, aby to obdarovanému urobilo radosť. A to platí celoročne pre akúkoľvek príležitosť.

Je čokoľvek, čo by si chcel v živote dokázať?

Neviem, či je to tou 50-tkou, ale hodnoty sa človeku popresúvajú. Na jednej strane som oveľa zodpovednejší a na druhej, si dokážem čokoľvek oveľa viac vychutnať ako predtým, len sa snažím udržať taký zdravý balans. To znamená, že sa starám viac aj o svoje telo. Nielen tým, že cvičím, ale chodím pravidelnejšie na preventívne prehliadky. A bol som tento rok prvý raz darovať krv. Aj sa hanbím, že až teraz, ale odvtedy už chodím pravidelne každé tri mesiace. 
Určite je ešte veľa vecí, ktoré som ešte neskúsil a možno o nich ani neviem. Najviac ma však baví cestovanie a chcel by som navštíviť ešte veľa miest, kde som zatiaľ nebol. A mám to aj rozdelené. Sú destinácie, kam by som chcel ísť s deťmi, destinácie, kam ísť s partiou a destinácie kam chcem ísť s partnerkou a sú také, kde by som chcel ísť sám. Ak mám vybrať iba jednu, tak rád by som zažil a videl polárnu žiaru, takže podľa toho asi Island, alebo Nórsko a snáď sa mi to aj podarí, keďže to záleží od veľmi veľa faktorov.

Čo považuješ za to najviac SPARKLING vo svojom živote?

Pre mňa je to najlepšie opísateľné v rámci cestovania. Napríklad, keď idem do nejakej svetovej metropoly, nájdem si tam michelinovskú reštauráciu a doprajem si tam, najlepšie spolu so svojou partnerkou, výnimočné chvíle. Vtedy sa cítim, že som SPARKLING, že som si doprial niečo, čo si nedoprajem každý deň.

 

Autor: Miriam Veterníková – Foto: Marianna Tomanová

Galéria

ANDY KRAUS by Marianna Tomanová
ANDY KRAUS by Marianna Tomanová
ANDY KRAUS by Marianna Tomanová